Návšteva divadelného predstavenia Peter Pan

Dňa 16.04.2014 sa študenti druhých a tretích ročníkov zúčastnili divadelného predstavenia v anglickom jazyku „Peter Pan“., ktoré sa konalo v bratislavskom Istropolise. V predstavení účinkovali herci, ktorí priamo pochádzajú z Veľkej Británie. Myslím, že našich študentov predstavenie bavilo a pevne verím, že i po jazykovej stránke to zvládli výborne a pointu príbehu dostatočne pochopili.

O dojmy z tohto predstavenia sa s nami podelila študentka III.A Simona Pavelková:

Mám veľmi rada klasické rozprávky a divadlá. Keď sa tieto dve veci spoja a ešte sa k nim pridá môj najobľúbenjší cudzí jazyk, angličtina v podaní hercov, ktorým to je materinský jazyk, moje vnútorné dieťa je viac než spokojné. Príjemné plus navyše je i fakt, že predstavenie sa konalo cez školské vyučovanie. Nemyslíme si však, že to bol jediný dôvod, prečo moje vnútorné dieťa plesalo. Tešilo sa hlavne na Petra Pana, navždy malého chlapca z Krajiny nekrajiny, a.k.a Neverlandu.

Návšteva divadla zo školy je vždy radostná udalosť. Ráno sa nám ľahšie vstáva a i cesta do školy je trochu veselšia. Tvrdé stoličky vystriedajú mäkké sedadlá a profesorky nestoja proti nám, ale sedia spolu s nami. Také dni mám proste rada. Navyše som sa nemusela vysporiadať s mojou neskonalou lenivosťou, ktorá ma zužuje po každom školskom výlete, pretože deň na to sa nám začali veľkonočné prázdniny.

Po príchode pri divadlo sa to takisto len hemžilo samými dobrými udalosťami. Pán autobusár nás nevysadil kilometre pred cieľovou destináciou, toalety neboli preplnené a ani čas, počas ktorého sme sa dostali na naše sedadlá nebol moc dlhý. Jedinou malou chybičkou krásy boli naše miesta. Sedeli sme v mínus prvom rade (ani som netušila, že také býva) úplne vľavo, takže sme nemali úplne skvelý výhľad na pódium. To ale nevadí, videli sme presne to, čo sme potrebovali. Dokonca aj to, čo nemalo byť videné (nič nevhodné, len hercov prehadzujúcich kulisy).

Predstavenie bolo fajn. Výborná, zrozumiteľná angličtina, Jednoduchý dej, ktorý by pochopil aj človek, ktorý nevie po anglicky ani ceknúť, dobrí a vtipní herci a ich znamenitý spev. Najviac u mňa však bodovali páni, ktorý rozosmievali celé divadlo a ja som sa len pýtala sama seba: „Toto majú nacvičené alebo si to vymýšľajú za pochodu?“ Mala som pocit, že sa zabávali sami na sebe. Herec, ktorý hral kapitána Hooka/ indiána/ Wendynho otca/ strateného chlapca a herec stvárňujúci Wendynho brata/ piráta boli proste úžasní. Obohatili celú hru a dali jej malý nádych moderna svojim tancom a hrami.

Ostatní traja herci, Wendy s anjelským hlasom, jej matka/ pirát/ stratený chlapec a samotný Peter Pan sa do predstavenia skvelo hodili. Tvorili to vážne niečo, ktoré sa v kultovej rozprávke odráža. Túžba naveky zostať dieťaťom, nemať žiadne povinnosti a trpká príchuť zo sklamania, ktoré príde po zistení, že ste sa stali tým, kým chce byť nechceli: dospelým. Následne sa však upokojíme myšlienkou, že pokiaľ vieme, ako na to, nikdy nebudeme starí a nikdy nezomrieme. I keď Wendy zostarla a nebola schopná odletieť s Petrom Panom do Neverlandu, jej dcéra sa toho dočkala a žila život mladého dieťaťa.

Aj ja som si s trpkosťou uvedomila, že už nie som dieťa. Avšak nie som ani dospelá. Stalo sa tak v momente, keď zomrela Zvonilka a Peter Pan nás vyzval, aby sme začali tlieskať na dôkaz toho, že veríme vo víly, čím by sme ju mohli oživiť. Nastala krátka chvíľa ticha a ja som sa rozhliadla po sále. Všade bolo plno mladých ľudí, dávno nie detí, ktoré neveria vo vily, škriatkov a na Ježiška. Nakoniec však naše vnútorné deti zvíťazili a my sme začali tlieskať. Zvonilka sa v podobe led svetla s kusom látky rozsvietila a tak ožila. Ja som v tom momente túžila odletieť do Neverlandu a nikdy nezostarnúť. Dospievanie sa však na mne v takej miere podpísalo, že som vedela, aké je to nemožné.

Po skončení sme zatlieskali, herci sa poklonili a my sme šli čakať na autobus, ktorý nás zaviedol do obchodného centra a stadiaľ domov, kde naše vnútorné dieťa strácalo na sile po celé roky, až raz možno zanikne úplne. To však neplatí pre ľudí, ktorí tlieskali pre záchranu Zvonilky a aj v pokročilom veku 17-18 rokov tak dali šancu prežiť detskej predstavivosti.

Simona Pavelková a PaedDr. Martina Hegedúšová